Z polnočného denníku

Je skoro jedna hodina ráno a ja nemôžem spať, aj keď som tak moc unavená. Mám pocit, že paplón má tak 30 kilov. Len tak ležím priľahnutá ťažkým paplónom. Zaspím teraz alebo o hodinu? Pod ťažobou depresie sa zle dýcha. Akoby ma neviditeľná veľká ruka držala za hrudník a nedala mi dýchať. Tá neviditeľná ruka ma drží za hrudník už skoro dva mesiace a ja mám pocit, že už pod ňou ochabujú dýchacie svaly. Vždy sa mi páčilo, ako nás cirkev učí, že Boh nám nenaloží viac, ako človek zvládne. Poslednú dobu mám pocit, že pri mne sa mu pokazila váha. Je to už 16. noc v rade kedy nemôžem spať. Iba sa nechávam dusiť neviditeľnou rukou a čakám, keby mi dá spať. Každý večer s nádejou, že zajtra tu už tá ruka nebude. Ale ak aj nebude, čo tie ochabnuté svaly pod ňou? Koľko trvá ich regenerácia? A ako dlho sa hojí tak bolestivo zranená duša? Dnes som si urobila radosť a kúpila som si fixačný gél na obočie. Je to taká milá drobnosť, ktorá funguje. Malé radosti sú krátkodobá záplata na mentálne rany. Ako keď ti krváca porezané. Dáš si tam lepku, aj keď vieš, že prúd krvi ti ju za chvíľu zhodí, ale aspoň chvíľu sa na tú ranu nemusíš pozerať. Je to už 16. noc. Čítala som, že pomáha písať si nočný denník. Tak si ho už istú chvíľu píšem. Málo ľudí vie pochopiť túto bolesť. Príde len tak, akoby už u mňa bola doma. A z domu sa ťažko odchádza. Doma je predsa najlepšie. Ako som sa mohla stať domovom pre depresiu? Prečo som ju vo fáze len návštevy nevyhodila raz a navždy? Aj som sa snažila. Ľudia povedia, že som išla psychiatrovi zbytočne. Ale psychiater nie je človek, ktorého chceme dobrovoľne navštevovať. Nebolo to zbytočné. Chcela som depresiu vyhodiť ešte ako návštevu. Ale nepodarilo sa. Milujem moju izbu na intráku, pozerám sa na panelák oproti, ešte tam svieti pár okien. Vždy keď vidím svietiť okná, príde mi ta budova taká živá. Raz som mala napísať úvahu o tom, čo by som bola, ak by som bola budova. Napísala som, že by som bola nemocnica. Nebola som si tým vtedy úplne istá, teraz už som. Bola by som nemocnica, kde pod účinkom liekov by som túto bolesť necítila. Bola by som živá budova, ako panelák, na ktorý sa pozerám. Už 16. noc v rade.